Vraj sa to volá vytrvalosť.

Po prvých nezdaroch som to skúsila opäť a znova.

Tento krát som sa ocitla v rodine, kde boli deti vo veku 2, 4, 6. Bolo to husté. Voľnú som mala len nedeľu. Ostatné dni som pracovala od 7 - 19tej.

Deti, žehlenie, varenie, udržiavanie domácnosti.
V 19tich človek ešte nevie toľko o živote ako po 40tke, kedy život skutočne začína byť pre mnohých veľmi bohatý a zaujímavý. Zmysluplný.

Vydržala som v tom kolotoči za 700 šilingov mesačne asi 3 mesiace.

V tomto rakúskom prostredí som ale dostala šancu naučiť sa kopec slovnej zásoby spolu s VÝSLOVNOSŤOU. Napríklad že Löffel sa číta krátko a nie dlhé ööö.

Dnes už toto viem a mojich študentov vediem aj k správnej výslovnosti. Je veľmi dôležitá.
Aby sme z. B. namiesto liegen nepovedali lügen.

Alebo keď chceme o niečo poprosiť, a namiesto bitten povieme v slove dlhé í, hovoríme zrazu "ponúkam" = ich biete.

Jednoducho, keď zmeníme výslovnosť, môžeme úplne zmeniť význam slova. Alebo nám nebudú rozumieť. A to nechceme.

(Napríklad ako keď v slovenčine zameníme
babku s bábkou.)

Samoštúdium.

Nevzdala som to!

Pokračovala som učením sa ďalšie 4 roky, až ma na 5ty krát na vysokú školu prijali. Bolo to v čase, keď som už všetko okolo učenia sa brala s ľahkosťou a prijímačky na VŠ po tých rokoch vnímala už len ako náhodný pokus. Len ako taký dvojdňový výlet do Bratislavy.

Prestala som tlačiť na výsledok. Lipnúť na predstave. Uvoľnila sa.

A výsledok? Nechcela som veriť vlastným očiam, keď som v cukrárni, kde bol v tom čase internet pre verejnosť na jednom z dvoch miest v meste, v ktorom som medzičasom pracovala ako asistentka riaditeľa gymnázia a sekretárka školy, som otvorila môj prvý email s odkazom na výsledky prijímacích skúšok.

Internet sa len začal u nás stavať na nohy.
Písal sa rok 2001.

Vyšlo to! Neverila som vlastným očiam. Teraz, keď mám takú skvelú prácu a milý kolektív? Plat bol síce smiešny, no ostatné to nejako vyvažovalo.

Opäť som link zatvorila. Odhlásila sa a znova som sa prihlásila. Takto som to zopakovala asi 5x, až som uverila, že ma po 4 rokoch od ukončenia Obchodnej akadémie maturitnou skúškou na 1tku vzali na VŠ a mohla som ísť študovať.

Čo?

Nemecký jazyk a literatúru. Učiteľský smer.

Na strednej škole som nemčinu neznášala. Cítila som akúsi nespravodlivosť. Bol to môj pocit a hovoril o mne. Ako aj všetky pocity, emócie, ktoré cítime, sú naše. Situácie, ľudia či myšlienky, keď blúdime v hlave z minulosti do budúcnosti, ich môžu spúšťať, no prežívanie je v nás a jediný, kto je za ne zodpovedný, kto ich cíti a zároveň si s nimi môže poradiť sme my sami.

Zatiaľ čo bola nemčina na strednej istého času môj najneobľúbenejší predmet, naproti tomu som milovala účtovníctvo a vynikala v ňom, ktoré ma však potom v praxi nakoniec vôbec nebavilo. Bolo iné, než v škole. Život je plný paradoxov.

Prečo nemčinu?

O tom inokedy.
(alebo sa ma opýtaj, ako som k nemčine prišla, keď prišla nežná revolúcia v roku 1989.)

Takže, prijali ma, vyštudovala som a štúdium ukončila diplomovou prácou z môjho najobľúbenejšieho predmetu Nemecká fonetika na tému “Besonderheiten der deutschen Sprache und ihre Bedeutung für den Deutschunterricht” a štátnou skúškou z predmetov nemecká didaktika, nemecká literatúra a nemecká gramatika.

Dnes mi to pripadá sci-fi, sťa by z minulého života. Získaný titul nikde neuvádzam a nepoužívam. Ak vyslovene nežiadajú. A načo aj. Tým sa predsa nikoho a ani moja kvalita, hodnota či ľudskosť nemeria.

Taká je moja skúsenosť.

O tom či niečom inom zase v niektorom ďalšom z mojich príbehov.

Petra